Obec Husiná rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

 

História

Obec, kostol i fara sa prvýkrát spomínajú roku 1332. Husiná vždy patrila početným šľachtickým rodom, s výnimkou roku 1427 – 1431, keď patrila kráľovnej. V roku 1938 – 1944 Husiná patrila Maďarsku.

 Pečatidlo s jej vyobrazením zatiaľ nebolo nájdené, určite sa objaví v budúcich výskumoch. V Husinej vznikla pravdepodobne organizovaná obecná správa a v tej súvislosti aj obecný znak dávno pred rokom 1758.

V roku 1758 vzniklo totiž najstaršie známe pečatidlo obce. Dôkaz je na kruhopisu oválneho pečatidla, ktorý znie: *SIGILLUM * PAGI * GUSZONA * 1758. V názve obce je písmeno „N“ vyryté opačne. V strede pečatného poľa je kolmo postavený lemeš s hrotom dole. Lemeš upozorňuje na poľnohospodársky charakter obce. Odtlačok pečatidla bol nájdený na dokumentoch z roku 1865 a 1866.

V druhej polovici minulého storočia obec používala aj nápisovú pečiatku. Dvojriadkový text v jej poli znie: GEMEINDE GUSZONA. Nachádza sa na liste z roku 1865.

V snahe vytvoriť pre obec erb sa zdalo najpriliehavejšie obnoviť historický znak - heraldicky upraviť lemeš. Návrh erbu obce Husiná znie;

Strieborný štít, v ktorom je presne podľa pečatidla z roku 1758 zobrazený čierny lemeš, na ktorý je položená strieborná húska so zlatým zobákom a zlatými nohami. V tejto podobe má erb. Husinej historický pôvod, je heraldicky správny a svojim obsahom jedinečný. Je aj umelecky veľmi pôsobivý.

V Gemerskom múzeu Rimavská Sobota na oddelení chladných zbraní si určite najväčšiu pozornosť zasluhuje neskororománsky meč z prelomu 12. a 13. storočia. Pozornosť priťahuje predovšetkým svojou čepeľou, na ktorej je dobre čitateľný nápis ,.MVSEMDNVS". 

Tento meč pochádza z Husinej (okres Rimavská Sobota). Nápis na čepeli meča zodpovedá celkovej symbolike a atmosfére stredoveku, možno ho interpretovať ako skrátený nápis z latinských slov MEUS DOMINUS (môj Pane)

Pamiatky obce

Kostol sa spomína v pápežských desiatkach. Bol zasvätený Navštíveniu Panny Márie. Najnovšie - bez bližšieho zdôvodnenia - sa za patrónku obce uvádza Panna Mária Ružencová. Za pôvodný symbol obce predpokladáme Pannu Máriu.

Významné osobnosti obce

Bacskai Béla patrí medzi významné osobnosti výtvarnéhoumenia v Československu.

Hlavným zdrojom jeho tvorby je rodná zem, príroda a láska k človeku. Po celý život maľoval

novohradský a gemerský kraj. Jeho obrazy zachytávajú súčasnú podobu rodného kraja a života ľudu, usiluje sa v nich zobraziť pradávnu spätosť človeka s prírodou.

Béla Bacskai sa narodil 26. júla 1935 v rodine fiľakovského kovorobotníka ako druhý syn, v malebnom dedinskom dome v Prši neďaleko Lučenca. Jediná spoločná fotografia rodiny pochádza z roku 1938, ktorú si nechali urobiť pre prípad matkinho skorého úmrtia (bola chorľavá). Ona ostala nažive – bola to však posledná fotografia otca, ktorý o niekoľko týždňov podľahol zápalu pľúc. Chorá matka zostala sama s 5 a 3 ročným synom. Aj v prvých rokoch po vojne sa matka prebíjala so svojimi synmi stále sama. Žili vo veľmi skromných podmienkach.

Život zasadil Bacskaia do skromného, ale chápajúceho a láskyplného prostredia a do vienka dostal veľký talent srdca, ducha i zručnosti. Mal rád svoje prvé zamestnanie, ktorému sa vyučil ako robotník, ale talent ho viedol neomylným inštinktom na ďalšie cesty za vzdelaním, poznaním a naplnením osudu osamelého tvorcu. Jeho život bol navonok jednotvárny a ťažký. Nemal vlastný domov bol tam, kde bývala matka a brat – v Držkovciach (1956 – 1965), Starej Bašte (1965 – 1971), v Husinej (po roku 1971. Sťahoval sa s nimi, stále však udržoval rodný dom v Prši.

Rozhodujúcim rokom Bacskaiovej umeleckej tvorby bol rok 1972. Dožil sa 37 rokov, od skončenia školy uplynulo 10 rokov. Bolo to obdobie, v ktorom sa strelo viacero dôležitých vonkajších udalostí a popudov. Zomrel Július Szabó, najbližší vzor a priateľ, ale i umelec, ktorý ho v spoločnom úsilí jediný predčil. Jeho smrťou sa povinnosti i práva jediného maliara gemerského a novohradského kraja preniesli na Bacskaia. V roku 1972 si zriadil stály ateliér v Prši.

Nepracoval tu veľa, uskladňoval tu svoje obrazy, paspartoval, tlačil grafiku, mal tu svoj vlastný kút. Odtiaľto mal blízko k najnovšiemu bydlisku svojich najbližších – do Husinej. A Husiná, to bol ďalší rozhodujúci moment v tomto roku. I keď sa umelec pohyboval stále v okruhu novohradských a gemerských dedín, skutočnou inšpirátorkou tvorby posledných rokov sa preňho stala krajina okolo Husinej. Brána tejto doliny je pri kameňolome medzi Veľkými Dravcami a Husinou. Tento motív namaľoval niekoľko ráz. Niekoľko desiatok metrov za ním sa začína svet, ktorý dnes už vnímame očami naučenými vidieť prostredníctvom jeho malieb. Vznikali tu „Gemerské vlnenia“ a iné akvarely, olejomaľby.

Súbežne s krajinomaľbou sa venoval figurálnej maľbe s pracovnými námetmi tak z poľnohospodárskeho prostredia, ako aj z tovární. Chodil kresliť a maľovať do tovární vo Fiľakove a do Poľany v Opatovej. Tejto tematike venoval zvýšené úsilie v rokoch 1973 – 1974 a potom v rokoch 1976 – 1978. Zachovalo sa mnoho kresieb, monotypií, olejových skíc, olejomalieb. Usporiadal z nich samostatné výstavy v rokoch 1976 a 1978 a zúčastnil sa viacerých celoštátnych prehliadok. Posledné týždne pred smrťou sa chystal namaľovať cyklus malieb z baníckeho prostredia. Žiaľ, z tohto výtvarného zámeru ostalo len niekoľko kresbových skíc. V septembri 1980 vystavoval posledný raz za svojho života. Pri otváraní Novohradskej galérie v Lučenci mu patrila samostatná sieň expozície, ako jedinému žijúcemu maliarovi zo siedmich vystavovaných novohradských umelcov. K otvoreniu galérie sám navrhol a realizoval plagát i obálku pre katalóg. Výber prác na lučenskú výstavu bol retrospektívny, takže maliarske dielo posledných dvoch rokov (1978 - 1980) vtedy nepredstavil. Jeho smrť 7. novembra 1980 bola nečakaná a neuveriteľná. Mal veľa plánov v súkromnom i tvorivom živote, uprostred stáleho vzostupu umeleckých schopností, zdanlivo s kypiacim zdravím. Mal iba 45 rokov.

Výstava predstavuje okrem výberu starších diel posledný odkaz - ešte nevystavovanú tvorbu posledných dvoch rokov. Zachvacuje nás v nich vír, vzrušenie, tušenie veľkých vecí. Predčasný odchod zo života mu umožnil žiť v plnej sile až do poslednej chvíle a vystupňovať svoju aktivitu a umelecký zámer k maximu. Jeho dielo sa naplnilo prvou fázou smerovania krivky - smerom k vrcholu.